Intro week
A je to tu. Z mesiacov sa stali týždne, tie sa premenili na dni, hodiny a... Som tu. Viem a zároveň nemám ani najmenšie tušenie ako sa to stalo, no nedávno som oslávila mesiac od príjazdu do tohto veľmi zvláštneho Adriatického sna. A keďže naozaj nechcem zabudnúť ani na jednen z mojich veľmi plných dní, ktoré som tu doposiaľ prežila, dnes vám porozprávam, čo mi priniesol prvý mesiac na UWC Adriatic v nádhernom, no nie až tak slnečnom Taliansku (verte mi, pokiaľ ste z juhu Slovenska, nebude to pre vás až taká hračka :)).
Pamätám si ten moment, keď som od našej slovenskej National Comitee dostala e-mail o prijatí na Adriatic. Okrem toho, že moja hlava vtedy bola plná radosti a zmätku, som si hovorila ako ďaleko to ešte všetko je. Ale nakoniec som i ja prehrávala bitku s časom, a ku koncu školského roku som si začala uvedomovať, akou nezadržateľnou rýchlosťou sa to blíži. Hovorila som ahoj a uvidíme sa ľuďom, ktorých poznám hádam i celý život, lúčila som sa s vecami, ktoré mi za posledných pár rokov boli všetkým a pomaly som sa pripravovala na deň, ktorý zmení môj život na... Navždy.
A tak som si po príliš rýchlych letných prázdninách 21 augusta pobalila všetky moje kufre, tašky a igelitky (veď som predsa z Oravy :)) a spolu s mojimi rodičmi a sestrou sme sa vydali v ústrety Jadranskému moru (tak tento popis sedí na typickú slovenskú letnú dovolenku). Cesta to nebola úplne najkratšia, vlastne som vďaka nej prvý raz navštívila Slovinsko a Taliansko, no po 11 hodinách sedenia v rozhorúčenom aute, pozorovania nádhernej prírody a pozerania filmov (To All the Boys I've Loved Before ❤️) sme dorazili do nádhernej Talianskej dediny, ktorej meno vám určite bude niečo pripomínať, pokiaľ ste milovníkom vína. Miniatúrne Prosecco je predmestím Terstu a je to vskutku nie príliš "milovník chodenia" časť, keďže sa nachádza na naozaj obrovskom kopci asi 12 kilometrov od centra. No verte mi, pokiaľ sa odhodláte a vyšplháte sa až na to obrovské kopčisko (alebo pokiaľ budete naozaj v nálade, nad Proseccom sa nachádzajú ešte ďalšie vrchy a vŕšky :)) ten deň a najmä ten nádherný výhľad na pestrofarebnú oblohu splývajúcu s morom nikdy nezabudnete.
Prvý deň sme všetci boli skutočne unavení, a tak sme sa iba túlali po malých uličkách a rozhodli sme sa (teda naša navigácia sa rozhodla) spraviť si malý výlet do už spomínaného Terstu, kde sme sledovali západ slnka a taktiež sme si obzreli nádherné/ú Piazzia d' Unita. Druhý a tretí deň sme samozrejme zasvätili moru, plávaniu, opaľovaniu sa, objavovaniu menších či väčších supermarketov a užívaniu si nádhernej prírody a posledných spoločných dní. A ako to už v príbehoch býva, jedna kapitola sa skončila, aby sa mohla začať druhá. Tak teda prišiel deň D.
Myslím, že v ten deň by ste viac vystresované (a zároveň nadšené) 17 ročné dievča zo Slovenska v Duine nenašli (aj keď tomu určite dopomohol fakt, že som jediná :D). 26 augusta 2018 som sa totiž rozbehla v ústrety velikánskemu útesu, a hoci som nemala ani najmenšie tušenie, čo mi budúcnosť môže priniesť, skočila som. A tak som sa ocitla tu- v mojom vysnívanom Duine. Zaregistrovala som sa, obzrela som si svoj nový domov, ktorý nazývam Ples room 3, povedala som posledné a pre mňa najťažšie zbohom mojim rodičom a sestre a vydala som sa spoznávať.
Začiatky sú jednu z tých najťažích a zároveň najkrajších vecí, ktoré nám tento život ponúka, preto sa ten náš snažili secondi spraviť naozaj výnimočný. Intorduction week sa teda niesol v znamení množstva ice-breakerov, skupinových aktivít, diskusií a aj zábavy. Popri enormnom množstve aktivít sme takisto mali aj trochu voľného času, ktoré sme využili preskúmavaním Duina, ostatných rezidencií, socializovním sa a anglickými konverzáciami s množstvom prízvukov (povedzme, že rozumieť ľuďom z UK po 17 rokoch počúvania toho slovenského nie je úplná hračka). Myslím, že pre každého z nás to bolo niečo úplne nové a iné, zrazu byť obklopený toľkými neznámymi tvárami, jazykmi a príbehmi. Popri tom sme mali možnosť vybrať si naše IB predmety, čo pre mňa osobne dopadlo úplne inak, ako som čakala. Každopádne, rozhodla som sa pre English B HL, History HL, Economics HL (jedno z najlepších impulzívnych rozhodnutí , aké som kedy spravila), Slovak self-taught SL (pre mňa výzva, keďže knihy budem musieť analyzovať sama a nie spolu s učiteľom), Maths SL, ESS SL a Italian SL. Áno, zrejme premôžem IB stupnicu s týmito siedmimi rytiermi, tak mi držte palce.
No a potom sa to začalo. Dni, ktoré sa na začiatku vliekli ako pradlhé slimáky sa začínajú skracovať (a nie, nemá to nič spoločné s ročnými obdobiami), kolotoč sa začían točiť, mená sa začínajú ukladať v pamäti. A život? Život tu začína plynúť rýchlo ako rieka (asi by som mala prestať s metaforami a prirovnaniami, ale neskutočne ma to baví :)). Veľmi sa mi tu páči a neviem povedať viac ako to, že sa teším, čo mi UWC Adriatic ešte prinesie.
Verím, že vás tento článok zaujal, niečo vám objasnil, alebo vás inšpiroval a teším sa na to ako s vami budem zdieľať ďalšie z mojich zážitkov. A či už ste tento článok našli v roku 2019, alebo 2028, prajem vám veľa šťastia, trpezlivosti a viery v samých seba pri plnení si snov (a opäť, ak by ste mali nejaké otázky o UWCAD, IB, alebo UWC všeobecne, posnažím sa na ne odpovedať).
Veľa veľa veľa lásky posielam z nie až tak mäkkej stoličky v izbe číslo 3, umiestnenej v rezidencii Ples, sídliacej v maličkom Duine na severo-východe Talianska.
Prvý deň sme všetci boli skutočne unavení, a tak sme sa iba túlali po malých uličkách a rozhodli sme sa (teda naša navigácia sa rozhodla) spraviť si malý výlet do už spomínaného Terstu, kde sme sledovali západ slnka a taktiež sme si obzreli nádherné/ú Piazzia d' Unita. Druhý a tretí deň sme samozrejme zasvätili moru, plávaniu, opaľovaniu sa, objavovaniu menších či väčších supermarketov a užívaniu si nádhernej prírody a posledných spoločných dní. A ako to už v príbehoch býva, jedna kapitola sa skončila, aby sa mohla začať druhá. Tak teda prišiel deň D.
Myslím, že v ten deň by ste viac vystresované (a zároveň nadšené) 17 ročné dievča zo Slovenska v Duine nenašli (aj keď tomu určite dopomohol fakt, že som jediná :D). 26 augusta 2018 som sa totiž rozbehla v ústrety velikánskemu útesu, a hoci som nemala ani najmenšie tušenie, čo mi budúcnosť môže priniesť, skočila som. A tak som sa ocitla tu- v mojom vysnívanom Duine. Zaregistrovala som sa, obzrela som si svoj nový domov, ktorý nazývam Ples room 3, povedala som posledné a pre mňa najťažšie zbohom mojim rodičom a sestre a vydala som sa spoznávať.
Začiatky sú jednu z tých najťažích a zároveň najkrajších vecí, ktoré nám tento život ponúka, preto sa ten náš snažili secondi spraviť naozaj výnimočný. Intorduction week sa teda niesol v znamení množstva ice-breakerov, skupinových aktivít, diskusií a aj zábavy. Popri enormnom množstve aktivít sme takisto mali aj trochu voľného času, ktoré sme využili preskúmavaním Duina, ostatných rezidencií, socializovním sa a anglickými konverzáciami s množstvom prízvukov (povedzme, že rozumieť ľuďom z UK po 17 rokoch počúvania toho slovenského nie je úplná hračka). Myslím, že pre každého z nás to bolo niečo úplne nové a iné, zrazu byť obklopený toľkými neznámymi tvárami, jazykmi a príbehmi. Popri tom sme mali možnosť vybrať si naše IB predmety, čo pre mňa osobne dopadlo úplne inak, ako som čakala. Každopádne, rozhodla som sa pre English B HL, History HL, Economics HL (jedno z najlepších impulzívnych rozhodnutí , aké som kedy spravila), Slovak self-taught SL (pre mňa výzva, keďže knihy budem musieť analyzovať sama a nie spolu s učiteľom), Maths SL, ESS SL a Italian SL. Áno, zrejme premôžem IB stupnicu s týmito siedmimi rytiermi, tak mi držte palce.
No a potom sa to začalo. Dni, ktoré sa na začiatku vliekli ako pradlhé slimáky sa začínajú skracovať (a nie, nemá to nič spoločné s ročnými obdobiami), kolotoč sa začían točiť, mená sa začínajú ukladať v pamäti. A život? Život tu začína plynúť rýchlo ako rieka (asi by som mala prestať s metaforami a prirovnaniami, ale neskutočne ma to baví :)). Veľmi sa mi tu páči a neviem povedať viac ako to, že sa teším, čo mi UWC Adriatic ešte prinesie.
Verím, že vás tento článok zaujal, niečo vám objasnil, alebo vás inšpiroval a teším sa na to ako s vami budem zdieľať ďalšie z mojich zážitkov. A či už ste tento článok našli v roku 2019, alebo 2028, prajem vám veľa šťastia, trpezlivosti a viery v samých seba pri plnení si snov (a opäť, ak by ste mali nejaké otázky o UWCAD, IB, alebo UWC všeobecne, posnažím sa na ne odpovedať).
Veľa veľa veľa lásky posielam z nie až tak mäkkej stoličky v izbe číslo 3, umiestnenej v rezidencii Ples, sídliacej v maličkom Duine na severo-východe Talianska.
Komentáre
Zverejnenie komentára