Jeden šialený rok. To je všetko čo som prežila. To je všetko čo mi zostáva.  Poznáte ten pocit, keď sa na úplnom začiatku nejakého zážitku ponoríte do tajov svojej mysle a rozjímate o tom, aké to bude, keď raz budete starší a skúsenejší, keď to už budete mať za sebou. Zrazu ani nemihnete okom a ste tam. Na konci. Nový zážitok sa stáva novou spomienkou a vy viete, že ste sa niečomu naučili, no v konečnom dôsledku sa stále cítite príliš mlado a neskúsene. Áno, ja ten pocit poznám. Práve je za mnou prvá polovica mojich letných prázdnin (ako?), začala som sa ponárať do hlbín ekonómie (a snažím sa to isté urobiť aj s mojou EE) a nebudem klamať, zrejme prechádzam krízou teenagerského veku, keďže sa pomaly ale iste blíži nová -vždy obávaná- etapa môjho života. Nad hlavou mi svieti červená kontrolka "A čo ďalej Tereza?" a ja viem, že odpovedi sa už dlho vyhýbať nedokážem. Hoci práve sedím na posteli, ktorá je miliardu ráz pohodlnejšia ako tá v Duine, časti môjho srdca a ...