UWCAD #1/ emotívny návrat a "myší kožíšek"

Ahojte všetci. Dúfam, že si užívate kopy snehových vločiek, ktoré v posledných týždňoch hádam neustále padajú zo slovenského neba. Ja sama som sa ani nenazdala a z mesačných (studených, oravských a zasnežených) vianočných prázdnin som sa vrátila do značne teplejšieho slnečného Duina, aby som odštartovala 2 term (polrok) na UWCAD ❤️!

Ako ste si zrejme všimli, moja aktivita v roku 2018 nebola práve ukážková, veď predsa len, snažila som sa zabývať a objavovať, ako to najviac išlo. A hoci predsavzatia nie sú mojimi najobľúbenejšími vecami na svete, jedno z tých na rok 2019 je priviesť tento blog k životu. Tak som teda dnes tu :) a chcem pre vás i svoje budúce ja zaznamenať spomienky pomocou tyždenných (teda ako sa poznám, tak obtýždenných mesačných) článkov.

Moja cesta s5 (pamätáte si, keď bolo neskutočne cool takto "intelektuálne" písať?) sa popravde začala   niekedy okolo 1 januára 2019, keď mi pri pozorovaní ohňostrojov hrajúcich všetkými farbami pomaly začalo dochádzať, že o 9 dní na to budem hľadieť na Jadranské more. Nebudem klamať, zas a znova opúšťať všetkých kamarátov, rodinu a môj slovenský domov nebolo o nič ľahšie (možno práve naopak, lebo už som nebola tak vystresovaná z toho, kam to vlastne idem) ako po prvý raz, no na druhú stranu som sa neskutočne tešila na všetkých kamarátov, spolubývajúce, jedlo z mensy (😜joke; aj keby tu varili zo zlata čo nevaria knedľu, či zemiakový šalát tu jednoducho nájsť nenájdete) a krásne bláznovstvá, ktoré mi nadchádzajúcich 5 mesiacov prinesie. Po mesiaci, ktorý som pravdivo strávila užívaním si jedla, domova, rodiny, kamarátov a hlavne prokrastinácie, sme sa spolu s mojimi rodičmi vydali na dobrodružnú misiu (❄️plnú snehu❄️) do Bratislavy. Tam sme prespali v apartmáne, a ráno o 7:30 som už s očami plnými sĺz (sľubovala som si, že nebudem plakať, ale viete, aké to je :)) nastupavala do Flixbusu spolu s mojou secondou Katkou a Fateme z Iránu. Cesta bola dlhá (dokonca tak dlhá, že som stihla napísať esej na knihu Chronicles of a death Foretold, ktorú práve čítame na World Literature), ale vďaka seriálom a konverzáciám (keď sme stáli v Grazi, pripojili sa k nám traja second years) tých 9 hodín prešlo nesmierne rýchlo. Nakoniec nás autobus vysadil v slnečnom Trieste, kúpili sme si autobusový lístok do Duina, a starou známou cestou sme vyrazili v ústrety nášmu druhému domovu. Návrat vo mne vyvolal radostné a neskutočne divné pocity zároveň, no hneď ako som vstúpila do mojej izby a videla všetky tie známe a  šťastné tváre, vedela som, že som doma. Opäť.

Nasledujúci deň nás drsne privítala škola, ktorá našťastie trvala iba dva dni, keďže sme dorazili v stredu. Čo vám poviem, druhý term rozhodne nebude ľahší ako ten prvý, kežďe sa všetky tie hrozivé písmená ako IA, či TOK pre nás stali skutočnosťou (mňa osobne tento term čaká Math IA, ESS IA a odhadujem, že aj Economics IA 🤔). Na druhú stranu je pre mňa TOK naozaj príjemným prekvapením, keďže mám úžasného učiteľa, a hoci mi kvôli nej ostávajú iba 3 free blocky🙍, baví ma premýšľať nad vedomosťami a učením sa v úplne novom svetle.

Tento rok je zrejme posledným, kedy ešte stojí pôvodná rezidencia Plesu (ktorá je síce plná úžasných dievčat, no je naozaj nestabilná a stará). Jedným z dovodov budúcej renovácie je aj prekvapenie, ktoré sme v nej objavili v sobotu ráno po prebudení. Myšky. Bývajúce v našich stenách. A hoci nemôžem povedať, že by som bola zvyknutá na bývanie v nejakom paláci, naozaj nie je príjemné vidieť tieto zvieratká kráčať si po tých istých miestach, po ktorých kráčate vy. Každopádne, vďaka tomuto malému prekvapeniu nastalo v Plese akési miniatúrne sťahovanie národov a ja spolu s mojimi kamarátkami z Anglicka, Hong-Kongu a Francúzska sme na pár dní prespali v Mirror room, ktorú obyčajne použíme na športové aktivity a je na dolnom poschodí Plesu. Nebolo to ani trochu príjemné (a verte mi, po dvoch týždňoch som o 100% viac ukľudnená ako v onen deň). V pondelok dorazili nejakí špecialisti, ktorí nastavili pasce a vyplnili diery v našich stenách, takže momentálne iba dúfame, že všetky problémy s myškami sú zažehnané.

Vo štvrtok po našej druhej hodine nového predmetu TOK (ktorý ma zatiaľ baví hlavne vďaka môjmu skvelému učiteľovi) sme sa spolu s Perinou rozhodli ísť do Terstu, čo je neďaleké mesto (veľkosťou podobné Košiciam). Je vzdialené asi 30 minút od Duina, no pre nás nie až tak bohatých študentov, je tu doprava neskutočne drahá, a cesta tam a späť nás stojí skoro 7 eur. V Terste sme najprv zakotvili v McDonald’s (verte mi, fast food rozhodne nie je mojou obľúbenou cestou stravovania sa, ale beriem to tak, že raz za čas to nikomu neuškodí). Poprechádzali sme sa, kúpili sme si nejaké oblečenie v zľave (hlavne neuveriteľne veľa ponožiek) a užili sme si také malé vypadnutie z Duino bubble🌻. V piatok som prišla do rezidencie neskutočne vyšťavená z celého týždňa (teraz mám vďaka TOK menej voľného času v podobe free blockov, takže mi 8 predmetov dáva zabrať) a úplne spontánne som si pustila 2 sériu serialu Druck 🌻(nemecký seriál o živote a boji stredoškolákov potýkajúcich sa s bežnými problémami a hľadaním samého seba) s talianskymi titulkami. Aj mňa samotnú prekvapilo, že som tomu porozumela (síce som sa nemčinu učila 6 rokov, ale nepovedala by som, že ju viem najlepšie), no nakoniec ma to veľmi bavilo, lebo aj popri pozeraní seriálu som získala pocit, že robím niečo produktívne. Potom prišla do izby Alizeé a spolu sme sa vybrali do Fore day room, kde sa odohrával Open Mic (voľné vystupovanie každého, kto chce niečo predviesť). Ja sama som tentoraz nevystupovala, no Open mic do mňa vždy vnesie enormné množstvo emócií, takže som sa po skončení vybrala zahrať a zaspievať si niečo len tak pre seba. V sobotu ráno som sa zobudila na zvuk budíka (na ktorom mi, ani neviem prečo, každé ráno vyhráva nemecký rap) a vybrala som sa na workshop o efektívnejšom učení sa a písaní poznámok. Pre mňa to bolo niečo úplne nové a musím povedať, že i veľmi zaujímavé, keďže písaniu poznámok ma v živote nikto neučil. Môj víkend následne pokračoval organizovaním papierov a poznámok, a celkom veľkou štipkou učenia sa. Nebudeme si klamať, víkendy vždy trvajú jedno žmurknutie oka, ani sa nenazdáme a z piatočného poobedia sa stane pondelkové ráno. 🌻🌻🌻

Napriek viacerým komlikáciám a nepríjemnostiam som ale zažila celkom pekný prvý týždeň (a pol). Hoci to nebolo psychicky and fyzicky najľahšie (pretože 2 polrok prináša veľa nových starostí a počasie sa občas správa príliš depresívne), druhý raz prichádzam na to, ako veľmi to tu milujem. V dobrom aj v zlom.